Spoločné úkony a gestá majú zachovávať s rovnakou úctou všetci účastníci liturgického zhromaždenia. Sú prejavom jednoty a spoločenstva zhromaždených veriacich, vyjadrujú myseľ a duchovný postoj.
Človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj svojím postojom. V liturgii má všetko svoj význam. Mladý kresťan má preto poznať symboly, úkony, postoje, gestá.Má dobre poznať "liturgickú reč". Len vtedy sa bude vedieť naplno zapojiť do oslavy Pána Boha. Preto si postupne vysvetlíme najzákladnejšie liturgické gestá:
STÁTIE
Je znak radosti z vykúpenia; prejav dôstojnosti a úcty voči Bohu; prejav slobody Božích detí. Je základným postojom v liturgii. Znamená aktívnu účasť človeka v liturgii a ochotu konať. Tiež je prejavom vďaky a očakávania.Človek stojac pred Bohom v modlitbe sa otvára pre nebeské veci a ako slobodná bytosť sa vedome dáva Bohu k dispozícii. Stojíme rovno, vzpriamene, neopierame sa o stenu alebo o lavicu. Päty sú spolu.
POZDVIHNUTIE OČÍ
Prejav nasmerovania duše a mysle k Bohu. Modliaci sa v túžbe po Bohu obracal spontánne svoj zrak hore.
V starých liturgiách to bolo ponechané na ľubovôľu modliaceho sa. Toto gesto malo uľahčiť uvedomenie si Božej prítomnosti a dosiahnutie väčšej vrúcnosti v modlitbe. Tento zvyk sa uchoval aj v dnešnej liturgii.
ZLOŽENÉ RUKY
Znamenajú ochotu slúžiť. Nedávame si ich za chrbát, ani nám nevisia voľne popri tele. Ak držíme zložené vruky na srdci, dávame tým najavo, že sa modlíme nielen ústami, ale aj srdcom. Dlane sú zložené k sebe, prsty smerujú hore, pravý palec je na ľavom. Takto zložené ruky vyjadrujú, že modlitba má stúpať hore k Bohu.
BITIE SA DO PŔS
Bite do pŕs sa od počiatku v kresťanstve pokladalo za prejav pokánia, keďže srdce sa považuje oddávna za sídlo vôle a citu, teda aj za sídlo hriechu, načo upozorňuje sám Ježiš: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy ...“ (Mt 15,19). No srdce sa pokladá aj za symbol lásky a všetkého,čo je duchovné: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5). Preto, keď sa človek bije v prsia, naznačuje ako mýtnik v chráme (Lk 18,13) alebo ako zástupy, ktoré videli ukrižovanie (Lk 23,48), že si uvedomuje svoj hriech, verejne ho vyznáva a z celého srdca ľutuje.
ROZOPÄTÉ RUKY
Rozopäté ruky kňaza pri modlitbe všetkým pripomínajú, že Boh nás pozýva k sebe. Keď máme niekoho radi a chceme mu ísť naproti, natiahneme k nemu ruky. Tiež nám pripomínajú ruky Pána Ježiša na kríži - ak chceme byť podobní Pánovi, máme byť ochotní pre neho niečo obetovať.
PROCESIA
V začiatkoch kresťanstva sa vzhľadom na čas prenasledovania mohli konať iba pohrebné sprievody. Po Milánskom edikte sa procesie stávaličastejším zjavom v živote Cirkvi. Podľa symboliky prototypom všetkých procesií bolo putovanie Izraelitov do zasľúbenej zeme. Tento význam má každá procesia, nezávisle od jej osobitného cieľaProcesie môžeme rozdeliť na:
I. procesia ku alebo do – dôraz je na mieste
II. procesia s – dôraz je na osobe, predmete úcty
III. procesia na alebo pre – dôraz na vyprosovaní
IV. procesie vo svätej omši: na vstup, na evanjelium, s obetnými darmi, na sväté prijímanie.
ZNAMENIE KRÍŽA
Znak vykúpenia - je výsostne kresťanským symbolom; spájanie protikladov; znak prinášajúci zdravie a ochranu pred nešťastím. Od 2. storočia robili prví kresťania na čele katechumenom kríž na znamenie príslušnosti ku Kristovi. Počnúc 4. stor., bol znak kríža zavedený ako trvalý znak a bol chápaný ako vyznanie viery. Už v 8. stor. pri sv. omši biskup žehnal seba samého na čele, častejšie žehnal aj veriacich, zvlášť pri exorcizmoch. Od 8. stor. sa spomína znamenie kríža na ústach a od 12. stor. na čele, na ústach a na prsiach. Kríž pripomína, že Pán Ježiš z lásky k nám zomrel na kríži a že my pre neho dokážeme tiež niečo obetovať. Zobrať na seba každodenné kríže.
Veľký kríž - Robíme na začiatku a na konci svätej omše, na začiatku a na konci modlitby. Ľavá ruka je položená vo výške žalúdka a pravou rukou (prsty sú spolu) sa dotýkame na čele, na srdci, na ľavom a potom na pravom ramene.
Malý kríž - Robíme pri svätej omši pred evanjeliom tak, že ľavá ruka je polo-žená vo výške žalúdka a palcom pravej ruky (prsty sú spolu) robíme krížik:
Na čele - Symbol, že o slovách Pána Ježiša budeme rozmýšľať.
Na ústach - Vyjadruje, že o slovách Pána Ježiša budeme hovoriť.
Na srdci - Znamená, že slová Pána Ježiša chceme uchovávať v srdci.
Znamenie kríža konáme vždy s úctou a pokojne. Máme si pritom uvedomiť, čo robíme.
KĽAČANIE
Vyjadruje hlbokú úctu alebo ľútosť, kajúcnosť. Tiež symbolizuje toho, kto prosí.
(Ezd 9,5; 2Kr 6,13; Mk 1,40; Mt 17,15). Sám Ježiš sa modlil k svojmu Otcovi a kľačiac prosil o pomoc
(Lk 22,41), podobne sv. Štefan
(Sk 7,60). Kľačanie pri modlitbe je prejavom polory, vrúcnosti, adorácie a úcty. Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu. Nesedíme na pätách.
ÚKLON
Je prejavom hlbokej úcty, pokory a oslavy. Poznáme trojaké úklony:
1. malý – úklon hlavy
2. stredný – úklon v ramenách
3. hlboký – úklon celého trupu v pravom uhle, pričom by sa mali končeky prstov zložených rúk dotknúť nôh
v úrovni kolien
Čas a charakter úklon určuje vždy presne misál, sakramentár alebo breviár.
Kľačíme vzpriamene a ticho, neotáčame hlavou, ruky zostávajú zopäté na srdci, päty sú spolu. Nesedíme na pätách.
SEDENIE
Je postojom počúvajúceho žiaka.:
„Mária si sadla Pánovi k nohám a poč
úvala jeho slovo.“ (Lk 10,39). Zvyk sedieť počas čítania Biblie a homílie siaha k počiatkom kresťanstva. Môže tiež znamena ť odpočinok, nemá však nič spoločné s gestom žiaľu, ktorý bol typický pre staroveký Východ, ako to spomína
Ž 137, či Náreky proroka Jeremiáša. Predovšetkým je to postoj, ktorý uľahčuje sústredenie potrebné na počúvanie, prijímanie a rozjímanie Božieho slova. Okrem toho, ak pri vysluhovaní sviatosti zmierenia kňaz sedí, vyjadruje tým súdny charakter tejto sviatosti.Keď sedíme v kostole, znamená to, že sa nikam neponáhľame, ale máme čas pre Ježiša a chceme ho v pokoji počúvať, Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu, chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba, ani ich nedávame pod lavicu, kolená a špičky zostávajú vedľa seba. Ruky máme položené na kolenách.
PODÁVANIE RÚK
Vyjadruje sa tým odpustenie, priateľstvo, jednota. Pri svätej omši si podávame ruky pred svätým prijímaním po slovách:
"Dajte si znak pokoja!" Podávame si pravú ruku. Najprv podá ruku kňaz najbližším miništrantom, tí ju podajú zase svojim susedom. A tak to ide ďalej. Pri podávaní ruky sa pozeráme rovno do očí. (Ten, kto podáva ruku, hovorí:
"Pokoj s tebou. " Druhý odpovedá:
"I s duchom tvojím. ")
POKĽAKNUTIE
Je to vzdanie úcty Pánovi. Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku. Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi - srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. Nikdy nepokľakneme za chôdze. Keď pokľakneme spoločne, potom sa snažíme naraz.
PROSTRÁCIA
Je ležanie dole tvárou k zemi. Bola známe už v SZ (Gn 7,3;1 Joz 5,15). V kresťanstve toto gesto jestvovalo ako prejav súkromnej zbožnosti. Dnes má toto gesto miesto pri diakonskej, kňazskej vysviacke, u rehoľníkov pri skladaní doživotných sľubov počas Litánií k svätým a fakultatívne na začiatku liturgie Veľkého piatku. Je znakom hlbokej adorácie, pokánia a úplnej odovzdanosti sa Bohu.