2. Dar rozumu

ním chápeme zmysel života a vieme rozoznať dobro od zla. Otvára nám pravý zmysel Svätého písma a liturgických obradov. Umožňuje nám pochopiť kto je Ježiš a čo pre nás urobil. Dar rozumu spôsobuje, že aj tí najjednoduchší ľudia (dokonca i deti) dokážu chápať Božie pravdy.

Dar rozumu

            Uvedený dar Ducha Svätého sa najčastejšie v našom ponímaní spája                        so schopnosťou niečo vedieť, niečo sa naučiť. Keď prichádzajú nejaké vedomostné skúšky a je potrebné ich zvládnuť čo najlepšie, pozývame Ducha Svätého, aby nám dal dar rozumu, aby osvietil náš rozum. Tento dar tu nie je daný len preto, aby sme zvládli nejaké štúdium. Dar rozumu nás robí schopnými lepšie rozumieť Božím zámerom, lepšie chápať Božie zjavenie. Vďaka daru rozumu, ktorý v nás umocňuje Duch Svätý, lepšie rozumieme Božiemu slovu a Božím skutkom. U ľudí, ktorí sa ponárajú do Božieho slova, aby v ňom nachádzali pokrm pre svoju dušu, práve vďaka tejto Božej múdrosti sa táto milosť môže nasťahovať do ich duše. Niekedy Božie slovo môžeme mať dobre naštudované (viď svedkovia jehovoví), a predsa životné udalosti nie sme schopní vidieť  v jeho svetle.

            Iste veľmi dobre poznáme udalosť, keď emauzskí učeníci, ktorí dobre poznali Písmo a vedeli čo všetko je v ňom zjavené aj o utrpení Mesiáša, predsa pri návrate            z Jeruzalema po Ježišovom ukrižovaní mali nielen rozum ale i srdce zastreté a nechápali. Až keď sa k nim pripojí Ježiš a vysvetľuje im Písma, ich srdce sa rozhorelo. Sú naplnení radosťou nad zmyslom, ktorý vďaka Kristovmu výkladu a vďaka pôsobeniu Božieho Ducha, roznietil v nich oheň poznania. Tam kde prichádza dar rozumu, prichádza aj vnútorný zápal pre Božie veci. Dar rozumu nie je niečo chladné. Ak si prosíme            o dar rozumu len preto, aby sme zvládli nejakú skúšku alebo aby sme si osvojili nejakú vedomosť, to je niečo chladné, hoci i potrebné k životu. Obdarenie týmto darom znamené vzplanutie srdca človeka, ktoré priľne k spoznanej pravde a zatúži ju žiť. Koľkí ľudia oslovení cez Božie slovo vďaka tomu úplne zmenili svoj život.

            Napr. sv. Anton. Po smrti rodičov zostal sám, iba s malou sestrou. Ako mladíkovi mu zostala starosť o jej budúcnosť i o majetok, ktorý zanechali rodičia. Neprešlo ani celých šesť mesiacov od smrti rodičov, keď šiel ako zvyčajne do Božieho chrámu a                   v duchu sa zaoberal myšlienkou, ako apoštoli opustili všetko a šli za Spasiteľom a ako prví kresťania predávali majetok: všetko čo zaň utŕžili, prinášali apoštolom k nohám, aby to rozdelili núdznym. Oslovila ho aj myšlienka, z toho plynúcej veľkej nádeje, uloženej               v nebi. Zaujatý týmito myšlienkami vošiel do kostola, kde sa čítalo evanjelium o bohatom mladíkovi. V tom ho zasiahli Ježišové slová: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj všetko čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!"       (Mt 19,21). Anton mal pocit akoby sa to čítalo iba kvôli nemu. Rýchlo vyšiel z Pánovho domu, a majetok čo mal po predkoch (asi 300 jutár úrodnej pôdy) daroval dedinčanom, aby to nebolo na ťarchu ani jemu ani jeho sestre. Všetok hnuteľný majetok predal, a veľa peňazí čo zaň získal, rozdelil chudobným. Iba niečo ponechal pre sestru. A keď opäť prišiel do Pánovho domu počul slová evanjelia: "Nebuďte ustarostení o zajtrajšok"         (Mt 6,34). Nemohol tam ďalej vydržať, vyšiel von a rozdal bedárom aj to málo čo mal. Sestru zveril známym, spoľahlivým pannám na Parteóne, aby ju vychovávali. Sám sa oddal asketickému životu. Pracoval vlastnými rukami lebo počul: "kto by zaháľal nech ani neje". Z jednej časti čo zarobil, kupoval chlieb a druhú rozdal chudobným. Všetci obyvatelia dediny ho nazývali "Božím priateľom", lebo videli aký je to človek. Aj toto spôsobuje Božie slovo i rozum osvietený Pánovym Duchom.

            Počúvanie a prijímanie Božieho slova si vyžaduje z našej strany veľkú vernosť. Niekedy človek aj tri-štyrikrát prečíta určitú časť z Božieho slova a akosi ho nezasahuje zvnútra, až príde osobitná milosť, osobitná chvíľa, kedy nám Božie slovo zrazu ožije. Nemôžeme pristupiť k Božiemu slovu len na skúšku a povedať si: "Pane teraz hovor, ak neprehovoríš, už viac neotvorím." Dar rozumu, skrze ktorý ho môžeme aktuálne pochopiť, Boh neraz dáva ako odmenu za vernosť. Samozrejme, nielen na Božie slovo sa viaže dar rozumu. Človek ho vníma ako dar, ktorý dostáva pre riešenie mnohých spletitých situácií vo svojom živote. Je to mimoriadný dar, ktorý nielen živí naše srdce, dušu, ale človek, ktorý koná pod vplyvom Ducha, oslovuje aj tých, ktorí ho počúvajú. Vieme, ako reagovali tí, ktorí kameňovali Štefana a nevládali odporovať Duchu, ktorý z neho hovoril; zlosť im prenikala srdcia.

            Dar rozumu získavame predovšetkým v modlitbe. Príkladom nám môže byť sv. Ján Mária Vianney. Veľa hodín strávil pred bohostánkom a pritom o ňom by sa mohlo povedať, že veľa rozumu nemal. Ledva dokončil teologické štúdia, dokonca mu museli odpustiť aj niektoré skúšky, aby mohol byť vysvätený. Mnohí ním pohŕdali. "Prečo tamtí ľudia chodia počúvať toho hlúpeho farára, ktorý nedokončil ani teológiu?" A nakoniec ten "hlúpy farár" sa neskôr stal najpočúvanejším farárom. Vychádzala z neho Božia múdrosť, ktorú získal ako dar pre svoj rozum, osvietený Božím Duchom pred bohostánkom. Tú múdrosť, tie rýdze Božie pravdy, ktoré hlásal tak presvedčivo, získaval od Boha vo vytrvalej modlitbe. Od prirodzenosti nebol na to pripravený, nadaný, ale Boh mu dal viac, než môže človek získať, hoci aj svojím poctivým namáhaním sa, či štúdiom. Lebo nie všetko získame skrze štúdium, ale mnoho nám je dané od Boha, ak sme verní            v modlitbe, v počúvaní a žití Božieho slova. Ak budeme môcť stráviť najbližší čas                v modlitbe, prosme o tento výnimočný dar Božieho Ducha - dar rozumu, aby sme v ňom múdro viedli svoj život a posväcovali sa deň čo deň.

Charizma rozlišovania

            Každé jedno rozhodnutie človeka je čímsi ovplyvňované. Táto charizma je predovšetkým o rozlišovaní duchov. Ide v nej o zistenie, či je niečo ovplyvňované dobrým, alebo zlým duchom. V pozemskom účinkovaní Pána Ježiša sa môžeme veľmi často stretnúť s existenciou zlého ducha, ktorý ho pokúša, chce ho zotročiť alebo napáda inych ľudí. Pred Ježišom, naplneným Duchom Svätým, diabol odkrýva svoju existenciu, ohlasuje svoju prítomnosť. Keď Ježiš posiela apoštolov na prvú evanjelizačnú misijnú cestu dáva im moc a poslanie oslobodzovať ľudí od zlého, od zlých duchov. Po návrate apoštoli oznamujú, že aj zlí duchovia sa im poddávajú. A tak z toho vyplýva vážne ponaučenie: Ľudia, ktorí uverili Kristovi, ktorí mu odovzdali svoj život, ktorí žijú s Kristom, tí nemajú dôvod báť sa zlého ducha. Boh vystrojuje človeka charizmou rozlišovania duchov kvôli reálnej prítomnosti diabla a kvôli našej schopnosti, alebo aj nutnosti spoznávať ho v jeho pôsobení a následne sa pred ním a jeho vplyvom chrániť. Toto poznanie nás vedie predovšetkým k zodpovednosti. Po víťazstve diabla nad človekom v raji, kde sa vo veľkej miere pričinil o naše zlyhanie, bol opäť porazený v Ježišovej víťaznej smrti na kríži. Tu diabol dostal zásadnú ranu a aj keď ďalej bojuje proti Božiemu Kráľovstvu, človek vykúpený Kristovou krvou dostáva zvláštnu milosť odolávať jeho pôsobeniu.

            Tak ako pokúšal diabol Ježiša na púšti, presne v tých istých oblastiach útočí aj na človeka:   1, žiadostivosť tela (najčastejšie pokušenie)

                 2, žiadostivosť očí

                 3, pýcha života (najzákernejšia oblasť)

Nebudem ti slúžiť! Toto diabolské - byť ako Boh, ba ešte viac, už mnohých priviedlo k záhube. Dáva človeku klamnú nádej byť niekým, kým by v skutočnosti nikdy nemohol byť. Pýcha života je v nás hlboko zakorenená a diabol ju vie veľmi rafinovane využívať vo svoj prospech. Aj preto potrebujeme vedieť rozlišovať a v sile Božej dobre odolávať jeho nástrahám. Nie nadarmo je pýcha na prvom mieste v zozname siedmych hlavných hriechov (1, pýcha; 2, lakomstvo; 3, smilstvo; 4, závisť; 5, obžerstvo; 6, hnev;      7, lenivosť), pretože má spojitosť so všetkými ostatnými hriechmi. Jednou zo vstupných brán, kedy sa človek môže dostať do zosilneného pôsobenia Zlého je neúprimnosť, klamstvo, polopravdy. To všetko nás odvádza od poslušnosti Duchu Svätému a preto je potrebné predovšetkým v sebe správne rozlišovať, aby sme následne mohli pevne a verne stáť na pozíciách Božej pravdy. Ak nás Duch pobáda k niečomu, čo je dôležité, osožné a vzácne, vždy je potrebné brať do úvahy autoritu, najmä autoritu Cirkvi, ktorá nad tým bdie a nesie hlavnú zodpovednosť. Ona je zárukou toho, že sa nepomýlime. Aj v sociálnej oblasti vie diabol nahovárať človeku, že si podmaní celý svet svojimi silami, že nepotrebuje Boha k tomu, aby bolo všetkým dobre. Poukazuje na rôzne charitatívne diela, alebo kresťanské cítenie nie s úmyslom slúžiť tým Bohu, ale len človekovi. Aj dnes počujeme výčitky či výzvy adresované kresťanom, adresované Cirkvi, aby sa postarali o sociálne slabších ľudí. Ale to nie je jediná jej úloha, pretože ak by sme zanedbávali osobnú vnútornú vernosť a úctu k Pánovi, tak by sme sa stali len sociálnymi pracovníkmi, to dokážu urobiť aj neveriaci. Inokedy sa vie dobre maskovať za zdanlivé nadprirodzené obdarenia, alebo za rôzne bohumilé diela. Sv. Pavol rozlíšil "vešteckého ducha" v žene, ktorá navonok svojími vyjadreniami mu robila dobrú reklamu. "Títo ľudia sú služobníkmi Boha, Najvyššieho a zvestujú vám cestu spásy." (Sk 16,17) A predsa to hovoril zlý duch. Sv. Ján v Prvom liste (4,1) píše: "Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha." Na rolíšenie nestačí inteligencia, štúdium, niekedy ani skúsenosť, ale potrebný je pre nás Boží Duch, Duch pravdy. Diabol má tendenciu zúžiť ľudský pohľad, poukázať človeku na všetko, čo je schopný dosiahnúť, čo môže mať vo svojich rukách, až nakoniec ho presvedčí, že si vystačí sám a Boha nepotrebuje. Najčastejší spôsob, ako sa Zlý zmocňuje človeka je otvorenie sa pre hriech, súhlas s hriechom. Ľudia obdarení charizmou rozlišovania vedia vypozorovať, čomu sa treba venovať alebo pred čím sa chrániť. Boh nám daroval mocnú zbraň modlitby, počas ktorej získavame potrebné svetlo do rozličných situácií života, a tým sa dostávame aj k ďalším účinným prostriedkom, pomocou ktorých chránime seba i blížnych pred prípadnými útokmi Zlého aj pred našimi chybnými rozhodnutiami. Božie dary a teda i charizmy sú nám dané predovšetkým preto, aby sme v nich mohli ešte viac spoznať Boha a zamilovať si Božie kráľovstvo. Charizma rozlišovania je nám potrebná k tomu, aby sme správne spoznávali Božiu vôľu a tiež, aby sme ju aj dobre plnili.

 

Jozef VAĽKO