Duchovné zamyslenie na 8. nedeľu v cezročnom období, 27. februára 2022

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
V akomsi prísnom trapistickom kláštore mali mnísi v minulosti pri práci vraj cez plece prehodené dve vrecia. Vpredu na hrudi im viselo väčšie vrece a na chrbte zasa malé vrecko. To na hrudi stále videli a malo im neustále pripomínať vlastné veľké chyby a hriechy. Malé vrecko na chrbte nevideli a to naznačovalo maličké chyby a slabosti blížneho. Ak to tak naozaj nosili, bolo to síce pri práci nepraktické, ale obdivuhodné a duchovne veľmi múdre. Zbožných mníchov to malo uchrániť pred falošnosťou a pokrytectvom, aby svoje veľké nedostatky nepovažovali za malicherné a malé prehrešenia iných zasa za obludné.

        Alelujový verš dnešnej 8. nedele v cezročnom období, ľudovo „fašiangovej“, nás vyzýva: „Svieťte ako svetlá na svete a držte sa pevne slova života“ (porov. Flp 2, 15d.-16a).
        Cez posolstvo evanjelia (Lk 6, 39-45) sa aj nás Kristus pýta: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?... Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata... Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria ústa“ (Lk 6, 41.42b.45). Túto evanjeliovú perikopu Lukáš zložil z viacerých Kristových výrokov (porov. Mt 7, 3-5. 16-18; 12, 33; Jn 13, 16; 15, 20).



        Prirovnanie „smietky a brvna“ je neporovnateľné. Smietka, lat. festuca, gr. kárfos, znamená aj triesku či steblo. Brvno, lat. trabs, gr. dokós, sa prekladá aj ako klada či kmeň stromu. Tento kontrast veľkosti predmetu v oku zvýrazňuje, že človek, ktorý vidí smietku v oku iného je tak veľmi zameraný na jeho chyby, že následne zaslepene nevidí brvno vo svojom oku. Akoby mu vo vlastnom oku vyrástol hrubý kmeň stromu a on vidí iba malú, zanedbateľnú triesočku v oku iného. Ježiš takého človeka trefne nazýva: „pokrytec“, lat. hypokrita, gr. hypokrités, čo znamená aj herec v zmysle pretvárky. Človek, ktorý veľké chyby u seba zľahčuje a malichernosti u iných zveličuje, sa stáva zlomyseľným, až podlým. Falošne sa správa kto nemiluje, lebo v láske by aj toho druhého videl v krajšom svetle. Len láska nás dokáže ochrániť od pokušenia všetko vidieť špatné, zlé a hriešne. Ten, kto aj v našej minulosti, či v spoločnosti alebo v Cirkvi, vidí len „čiernu prázdnotu“, asi málo miluje. Nikto z nás nie je bez chýb a len v pohľade lásky máme nádej, že pred inými ako-tak obstojíme.
        V knihe homílií Milosrdne dobrý cituje kňaz Juraj Kamas báseň od neznámeho autora pod názvom Dokonalá Cirkev, ktorá obsahuje tieto pekné myšlienky:

        Anglický spisovateľ Gilbert K. Chesterton sa mal kdesi vysloviť: „Odmietam Boha, ktorého by som nemohol veriť.“ Podobne sa vyjadril aj spisovateľ Graham Greene: „V Boha, ktorého by som dokázal chápať, by som odmietol veriť.“ Tieto slová by sme mohli aplikovať na seba vo význame, že tiež odmietame človeka, ktorý je dokonalý a bez chýb, lebo inak by sme boli sami proti sebe. Tým, že prijímame človeka slabého a nedokonalého, zároveň prijímame aj seba. V takomto pohľade neopúšťame ani Cirkev, ktorá tiež nie je bez chýb, lebo zároveň pociťujeme ako potrebujeme Božiu pomoc, aby sme v nej niečo dobré urobili. Naša nekritická „dokonalosť“ by nás mohla v márnivej pýche a namyslenosti zničiť. Len pokora v slabostiach nás uchráni od bezcitnosti a falošnej mienky o sebe.
        Pod gestorstvom pápeža Františka sa dnes veľa hovorí a píše o synodalite Cirkvi. Ako sám zdôrazňuje, „nepotrebujeme vytvoriť novú Cirkev, ale inú Cirkev.“ Čo to znamená pre bežného katolíka? Ak synodálnosť znamená „spoločne kráčať“ a „vzájomne sa počúvať“, tak túžba niečo pekné a dobré pre ňu urobiť, by mohla byť krásnym ovocím tejto spoločnej cesty. Možno by sme mohli začať niečím prozaickým. Napríklad, častejšie sa usmievať ako mračiť, viac si navzájom pomáhať, neodmietať staré a dobré modely spirituality, vážiť si duchovné dedičstvo minulosti, v múdrosti rozvíjať nové formy kresťanského života a hlavne Cirkev trošku viac milovať, ako doteraz. V prístupe lásky bude v našich očiach určite krajšia, ako to o nej hovoria a píšu ľudia, ktorí ju radi nemajú a absolútne im na nej ani nezáleží.
        Poznám kňaza, ktorý na teológii dvakrát nevynikal veľkými vedomosťami. Skúšky ako-tak urobil a inak ho knihy veľmi nepriťahovali. Keď sa však na človeka pozrel svojím milým a úprimným pohľadom, nebolo mu treba učených slov. Jeho láskavé, až vľúdne oči, hovorili za všetko. V pastorácii sa stal obľúbeným kňazom, vynikajúcim duchovným otcom, aj vyhľadávaným spovedníkom všade, kde pôsobil. Bravúrnou hrou na gitare dokázal evanjelizovať lepšie, ako cez učené teologické či filozofické traktáty. Žiaľ, často zabúdame, že pokora, skromnosť, úprimnosť a láska sú najdôležitejšou cestičkou k pravde. Láska je v hĺbke podstaty slobodou a zároveň i pravdou o sebe. Bez nej by sme boli iba faloš a klam.
        Český kardinál Tomáš Špidlík v knihe Živé slovo má o ľudskej falošnosti, pokrytectve, až cynizme, výstižný príbeh. Je to vlastne poviedka o akomsi dobrom čínskom cisárovi. Keď sa dozvedel, že v jeho krajine ľudia moknú na daždi, lebo nemajú ani obyčajný klobúk, bol z toho zronený a súcitne nešťastný. Celú záležitosť zveril svojmu ministrovi s príkazom, aby vec napravil. Minister tým poveril správcu mesta. Ten ale nepohol ani prstom. Príkaz posunul polícii a tá konala. Pochytala a pozatvárala všetkých ľudí, ktorí chodili po ulici bez klobúka. Cisárovi sa na trón dostala písomná správa, že v jeho rozsiahlej krajine neexistuje ani jediný človek, ktorý by na verejnosti chodil bez klobúka. Odvtedy už mohol pokojne spávať.
        Milí priatelia, evanjelizácia životom si vyžaduje, aby sme neboli pokryteckí, ale dobrí, úprimní, vďační a priateľskí ľudia, lebo inak bude naše svedectvo málo povzbudivé a ešte menej účinné. Je veľmi smutné čo sa v tomto týždni stalo. Modlime sa za mier na Ukrajine, v Európe a v celom svete. Milujúci pokoj plačú...