Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Ako malí chlapci sme sa s kamarátmi často hrávali na indiánov. Niet divu, veď neboli počítače, internet, mobily alebo stovky programov v televízii. Na Priehonskej lúke pod Benátom v Pohronskom Inovci sme mali svoje prérie divokého západu, drevené luky, oštepy, tomahavky, gumipušky, aj čelenky z husích bŕk. Chýbali nám len bizóny a kone. Raz sme jedného chlapca, ktorý bol akože nepriateľský indián, zajali a priviazali o strom. Keďže nechcel prezradiť, kde má jeho kmeň ukrytý poklad, tak sme ho tam neskoro večer nechali napospas noci. Rodičia ho samozrejme so strachom dlho hľadali. Keď ho v tme konečne našli, nezabudol im v zlosti s plačom prezradiť, kto mu to vykonal. Za svoje detské „hrdinstvo“ sme zaslúžene očakávali veľký „világoš“. Tento termín sa odvádza od bitky pri obci Siria v rumunskej Transylvánii, čiže v Sedmohradsku, známejšej pod vtedajším maďarským názvom Világos, kde 13. 8. 1849 dostala uhorská armáda od Prusov poriadny „výprask“. Obeti našej detskej hlúposti sme sa museli ospravedlniť a rodičia nám s napomenutím veľkodušne odpustili. Odvtedy už ubehlo päťdesiatpäť rokov a reakcia rodičov sa mi hlboko zafixovala do duše, lebo mi sprítomňovala lásku a odpustenie Božie. Na podobný zážitok po celý život s dojatím spomínal aj Mahátmá Gándhí. Za akúsi krádež, ktorej sa raz v detstve nerozvážne dopustil, si myslel, že ho otec tvrdo potrestá. Namiesto toho si ho s pochopením a s láskou privinul k sebe.
V dnešnej liturgii, ako krásna hudba, znie 103 žalm: „Dobroreč duša moja Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. Dobroreč duša moja Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia... Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne... Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja“ (Ž 103. 1-2. 8. 13).
O milosrdenstve Pánovom, v kontexte 103 žalmu, čítame aj v Knihe Exodus: „Pán, je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech...“ (Ex, 34, 6-7). Tiež v alfabetickom žalme oslavy Božej velebnosti, ktorý niektoré časti preberá a opakuje z iných žalmov, sa hovorí: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý. Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž 145, 8-9).
Vo svätom evanjeliu (Lk 6, 27-38) nás Ježiš cez svojich učeníkov vyzýva: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení! Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám!... Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Lk 6, 36-38). Ježišovu výzvu k odpusteniu a milosrdenstvu zaznamenal aj sv. Matúš (porov. Mt 5, 39-48 a 7, 1-2) a tiež sv. Marek (porov. Mk 4, 24).
Otázka odpustenia je zložitou, komplikovanou a zároveň i podstatnou témou života. Ježišova požiadavka lásky aj k nepriateľom je vrcholom pyramídy evanjeliovej náuky (porov. Lk 6, 27-35; Mt 5, 43-48). Pre náročnosť je „sizyfovským“ balvanom, ktorý nás neraz prevalcuje. Slovo láska aj v spojitosti milovať, sa v Biblii nachádza 343-krát. V Starom zákone 133-krát a v Novom zákone 210-krát. Odpustenie je tam 119-krát. V Starom zákone 56-krát a v Novom zákone 63-krát. Milosrdenstvo sa v Biblii spomína 218-krát. V Starom zákone 171-krát a v Novom zákone 47-krát. Takto sa vo Svätom písme asi na 670 miestach hovorí o láske, milosrdenstve a odpustení, bez ktorých život nemôže mať kvalitu viery, ani vzácnej ľudskej hodnoty. Je to ďaleko viac ako dní v roku, čo naznačuje, aké dôležité je byť milujúcim, milosrdným a odpúšťajúcim človekom. Čo by to bolo za rodinu, v ktorej by sa nespočetne veľakrát nachádzalo všetko možné, ale jej členovia by nepoznali slovo lásky, milosrdenstva, ani odpustenia? Akokoľvek materiálne zabezpečený človek, bez rozmeru duchovnosti a čností, by bol chudobný na to najcennejšie. Krásne to vyjadril český básnik Ján Pravoslav Koubek slovami: „Všecko vědění jest plevou holou, nevede-li ono ke ctnosti, všemu národu-li není školou národní a moudré hrdosti.“ Popri viere, nádeji, múdrosti i ďalších vzácnostiach, právom patria láska, milosrdenstvo a odpustenie k čnostiam, bez ktorých by život za veľa nestál. Istá pani, ktorej kňaz prízvukoval, aby už konečne odpustila osobe, ktorá jej ublížila, sa bránila: „Ako môžem odpustiť tej, ktorá mi tak veľmi ublížila?“ „Tak mi teda povedzte,“ opýtal sa kňaz, „ako môžeme odpustiť tomu, ktorý nám neublížil? Veď v tom je logika odpustenia, že odpúšťame tým, ktorí nám ublížili, a nie nevinným.“
Pekný a jemný skutok lásky, milosrdenstva i odpustenia z Chodského prostredia, môžeme čítať v knihe Mžikové obrázky, od českého spisovateľa a kňaza Jindřicha Šimona Baara. V dedinke Trojanov, ktorý „ležal mimo svet, kde líšky dávali dobrú noc“ a na ktorý „i sám Pán Boh zabudol“, píše Baar, sa pokazilo auto pána inšpektora a člena zemskej školskej rady, ktorý viezol svoju paniu do kúpeľov. Pri jeho oprave ktosi z neho ukradol signálnu trúbku. Keď to šofér spozoroval, nastal rozruch v celej dedine. Starosta, plný strachu skoro skolaboval, že sa to muselo stať práve jemu. Aj riaditeľ trojtriednej školy bol ako bez duše. Pohroma a hanba padla na celú bezvýznamnú dedinu, jej vedenie i faru. Pán farár deťom v škole rozprával o hanebnosti takého činu. Poukázal na krádež obetného mäsa, ktorej sa dopustili Héliho synovia Ofni a Fines a Pán Boh o tom vedel. Pán Boh vedel aj o Kainovej bratovražde, keď zabil Ábela. Pán farár deťom pripomínal, že Pán Boh určite vie aj to, kto z nich ukradol pánu inšpektorovi trúbku z auta. Vtom si všimol, že Francek Heřmánek mal už problém udržať v sebe plač. Povedal mu: „Tak rýchlo bež, Heřmánku, dokiaľ je ešte čas, bež a prines tú trúbku, predsa nechceš byť zlodejom, ja viem, že ju máš a Boh ti to odpustí.“ Chlapec odušu vybehol z triedy. Keď sa konečne vrátil, podal kňazovi trúbku, ktorá urobila pozdvihnutie v celom zapadákovom Trojanove. Kňaz otcovsky objal chlapca, pobozkal ho a pred celou triedou povedal: „Za týždeň pôjdem do Plzne a uvidíš, že ti prinesiem práve takúto trúbku.“ Chlapec, usmievajúc sa, cez slzy hľadel na láskavého kňaza a poprosil ho: „Ja by som predsa chcel, pán farár, aspoň raz si na ňu zatrúbiť.“ „Tak si teda zatrúb“ a podal mu ju do rúk. Hlas trúbky zaznel naďaleko a všetci v obci veselo zvolali: „Tak už sa našla, už je na svete!“ Ani pri narodení Jezuliatka na Vianoce tak nadšene nezaplesali, ako pri nájdení signálnej trúbky. Zo všetkých najviac sa azda tešil pán zemský inšpektor. Jeho namosúrená pani mohla konečne pokračovať do kúpeľov a on mal od jej hromženia svätý pokoj.
Milí priatelia, koľkokrát v živote sme mali dôvod stotožniť sa so slovami žalmistu: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne.“ Vždy, keď nám naše prehrešky tisíckrát odpustila milujúca mama. Vždy, keď nám naše detské „rošťáctva“ odpustil chápajúci otec. Vždy, keď sme vo sviatosti zmierenia od kňaza prijali Božie odpustenie s výzvou, aby sme i my k iným boli milujúci, chápajúci a milosrdní.
Štefan Kováč Adamov
ŠtefanKováčAdamovZamyslenie20022022.docx
Predchádzajúce zamyslenia autora: https://www.topolcany.fara.sk/clanky/duchovne-zamyslenia-stefan-kovac-adamov