Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Každý mladík, ktorý bol za socializmu dva roky na základnej vojenskej službe vie, čo znamenalo, keď do kasární prišiel nejaký generál alebo náčelník generálneho štábu, či nebodaj vrchný veliteľ ozbrojených síl, teda minister obrany. Pred takouto návštevou sa zametali celé kasárne, natierali okná, dvere, ploty, budovy, obrubníky, niekde aj suchá tráva, len aby bola zelená. Bol som vtedy druhým rokom kňazom a zažil som takéto tri bombastické prípravy. Mal som pritom pocit, ako keby mal prísť prinajmenej sám Kristus. To ale do „ľudovo-demokratickej“ armády vtedy možné nebolo.
V evanjeliu 2. adventnej nedele (Lk 3, 1-6) účinkuje Ježišov predchodca Ján Krstiteľ. Pri Jordáne slovami proroka Izaiáša hlása: „Hlas volajúceho na púšti: ´Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu´“ (Lk 3, 4-6). Jánovu misiu pokánia zaznamenali aj evanjelisti: (Mt 3, 1-12; Mk 1, 1-8 a Jn 1, 19-28).
Duchovné posolstvo evanjelia je v dnešnom prvom čítaní posilnené starozákonnou zvesťou proroka Barucha: „Boh totiž rozkázal znížiť každý vysoký vrch a odveké pahorky a vyplnil údolia na úroveň zeme, aby Izrael bezpečne kráčal pod Božou slávou“ (Bar 5, 7).
Evanjelista sv. Lukáš zachytáva účinkovanie Jána Krstiteľa v časovom úseku: „v pätnástom roku vlády cisára Tibéria... za veľkňazov Annáša a Kajfáša“ (porov. Lk 3, 1-2). Tibérius nastúpil na trón po Augustovi v r. 14. po Kr., ako jeho nevlastný syn a druhý rímsky cisár, ktorý vládol do r. 37. po Kr., kedy ho vystriedal Caligula. V tom období bol židovským veľkňazom Kajfáš, ale sv. Lukáš spomína aj Annáša. Annáš sa stal veľkňazom v r. 6. po Kr., keď ho do funkcie najvyššieho predstaviteľa židovskej veľrady dosadil Cyrénius, rímsky miestodržiteľ Sýrie. V roku 15. po Kr. ho zosadil miestodržiteľ Judey, Valerius Gratus. Počas ďalších troch rokov sa vystriedali traja veľkňazi a jeden z nich bol Annášov syn. V roku 18. po Kr., bol za veľkňaza menovaný Annášov zať Kajfáš. V roku 26. po Kr. sa rímskym prefektom v Judey stal Pontius Pilát a Kajfáša do funkcie nanovo potvrdil. Veľkňazom bol až do r. 37. po Kristovi. Z uvedeného vyplývam, že účinkovanie Jána Krstiteľa, ktoré opisujú evanjelisti, začalo v r. 28. po Kristovi.
Kajfáš aj Annáš pochádzali z bohatej židovskej aristokracie a pravdepodobne patrili k sekte saducejov. Môžeme tak dedukovať zo svedectva Skutkov apoštolov: „Tu vystúpil veľkňaz a všetci, čo boli s ním, teda sekta saducejov“ (porov. Sk 5, 17). Táto židovská sekta vplyvných zbohatlíkov neverila vo vzkriesenie z mŕtvych: „lebo saduceji tvrdia, že niet zmŕtvychvstania, ani anjela, ani ducha...“ (porov. Sk 23, 8). Annáš si dokázal zachovať silný vplyv, aj keď úradným veľkňazom bol Kajfáš. Evanjelista sv. Ján zaznamenal, že zajatého Ježiša vojaci „priviedli najprv k Annášovi“, hoci veľkňazom bol Kajfáš (porov. Jn 18, 13). Annášovu významnú pozíciu vidieť aj v tom, že nápis na kríži sa nepáčil veľkňazom, teda aj Annášovi (porov. Jn 19, 21). Skutky apoštolov potvrdzujú, že pri vypočúvaní Petra a Jána pred veľradou, bol s Kajfášom prítomný aj Annáš (porov. Sk 4, 6). Z uvedených skutočností vyplýva, že Annáš mal svoju významnú pozíciu aj na veľkňazskom „dôchodku“. Azda aj preto, lebo úradovanie Kajfáša považovali Židia za vôľu okupantskej moci Ríma, čo im z náboženského hľadiska veľmi po chuti nebolo.
Týmto malým historickým exkurzom chcem cez mocenské vplyvy a väzby poukázať na zložitosť účinkovania Jána Krstiteľa, tiež samotného Krista, ako aj následne apoštolov. Sporadicky počujem ľudí hovoriť, ako to či ono sa dnes už nedá, lebo... Za komunizmu nemohli vydávať svedectvo viery, lebo by boli ohrozili kariéru svojich detí. Teraz sa to nedá, lebo v konzumnej spoločnosti je to veľmi ťažké, keď vládne spotreba a požívačnosť je božstvom. Neraz mi rodičia povedia, že vyznávaním kresťanských hodnôt a morálky, sa v myslení vlastných detí stávajú čudní a zaostalí. Byť dobrý, čestný a svedomitý, je dnes niekomu na posmech. Na smiech je pre niektorých aj čistý vzťah snúbencov, tradičná rodina s otcom a mamou, či slušné správanie. Tak sa zdá, že keď človek nie je aspoň trochu „liznutý“ nejakou divnosťou, pomaly sa musí „hanbiť“ chodiť po svetle. Ako Chesterton hovorí: „Ľudia tápu, mladí zvlášť. Nie je to tým, že nevidia riešenie, ale preto, že nevidia problém.“ Výzvou dneška je, len nestratiť zdravý rozum, zodpovednosť a svedomie.
Boli časy, keď vieru presadzovali násilím v intenciách Cuius regio, eius religio – Koho panstvo, toho náboženstvo. Panovník si mohol, podľa augsburského a vestfálskeho mieru po tridsaťročnej vojne, na svojom území zvoliť náboženské vyznanie svojich poddaných. Niekedy sa evanjelizovalo slávou a pompéznosťou. Inokedy vzdelaním a dišputami. Vždy bola a je krásna evanjelizácia službou chorým, slabým, odstrčeným, núdznym a bezradným. Aj dnes je možné ohlasovať vieru a zjavovať radosť evanjelia. Chvalabohu len odvahou, dobrotou, trpezlivosťou, pokorou a najmä láskou. Pápež František na svojom Twitteri píše: „Náš život sa stáva krásnym a šťastným, keď očakávame niekoho, kto je nám drahý a je pre nás dôležitý. Nech nám tento Advent pomáha, aby sa naša nádej premenila na istotu, že Ten, ktorého očakávame nás miluje a nikdy nás neopustí“ (TK KBS, 28. 11. 2021).
Bruno Ferrero, v jednom príbehu pre potešenie duše, hovorí o starom mužovi, ktorý prišiel na faru. Keďže v kancelárii bolo viacero ľudí, trpezlivo čakal opretý o palicu. Keď si ho mladý kňaz všimol, vstal, podal mu stoličku a požiadal ho, aby počkal pokiaľ vybaví všetky stránky. Keď všetci odišli, starček povedal kňazovi: „Dôstojný pane, nie som veriaci. Ale skôr, ako z tohto sveta odídem, rád by som bol, keby ste ma pre vieru získali.“ Kňaz bol milo prekvapený s požiadavkou, a tak starému pánovi začal vysvetľovať pravdy viery, biblické udalosti, tomistické cesty k Bohu a všetko, čo vedel. Po niekoľkých hodinách starček zvolal: „Otče, stačí! Presvedčili ste ma, už verím.“ Kňaz bol reakciou muža ohromený. Plný potešenia sa ho spýtal: „Môžete mi povedať, ktorý z mojich argumentov vás najviac oslovil a presvedčil?“ „Ten,“ odpovedal starý muž, „že ste ma na začiatku nenechali stáť a úctivo ste mi podali stoličku.“ Život nás už neraz presvedčil, že argumenty dobroty, ohľadu a čistoty úmyslov sa prijímajú ľahšie. Aj tie o výchove, viere a zmysle života.
Milí priatelia, človeka, ktorý nie je ochotný meniť seba, ktosi prirovnal ku kameňu stáročia ležiacemu vo vode. Na povrchu je mokrý, ale keď ho rozbijeme, vnútri je suchý. Dnes sme vyzvaní odstrániť „hrbolce a jamy“ z nášho života v srdci i vo svedomí. Dovoľme Ježišovi, naše duše prežiariť adventným posolstvom, aby sme k nemu nezostávali nevšímaví a ľahostajní. Evanjelizáciu dobrotou srdca mnohí veľmi potrebujú. Nezabúdajme pri tom na slová českého spisovateľa Pavla Kosorina: „Boh drží aj tých, ktorí sa ho pustili.“
ŠtefanKováčAdamovZamyslenie2AN2021.docxPredchádzajúce duchovné zamyslenia autora