Duchovné zamyslenie na Štvrtú nedeľu v cezročnom období 31. januára 2021

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!

Mal som desať rokov, keď mladá anglická speváčka Sandie Shaw, v roku 1967 piesňou Puppet on a string (Bábka na špagátiku), vo Viedni vyhrala veľkú cenu Eurovízie. V tom istom roku vystúpila ako hosť na Bratislavskej lýre, kde zaspievala pieseň Yesterday Man (Včerajší muž), ktorú v roku 1965 naspieval Chris Andrews. Na noblesné pomery veľkolepého hudobného podujatia bolo kuriózne, že spievala naboso. Vtedy som ju prvýkrát videl v televízii a mohol na nej nechať oči. Spievala krásne, ľahunko, dynamicky, jemne a fascinujúco. Z jej spevu a vizáže, na čierno-bielej obrazovke, som bol uchvátený.

Od útleho detstva som sa zaujímal o krásnu hudbu a piesne. Na základnej škole som bol sólistom dievčenského súboru Slniečko a na dôchodku bývam na Slnečnej ulici. Lásku k spevu i k hudbe doteraz využívam v našej saxofónovej, aj v heligónkovej kapele.

Sandie Shaw je o desať rokov staršia odo mňa a už dávnejšie nespieva. Môj detský obdiv k nej však pretrváva dodnes. Keď si chcem veľmi pohladiť dušu, na YouTube si pustím jej hity a so zažmúrenými očami ju počujem spievať v mojej izbe rodičovského domu. Keď mi niekedy nesvieti slniečko vydareného dňa, pustím si pieseň Those were the days (To boli časy). V roku 1968 ju naspievala aj britská folková speváčka Mary Hopkin. Vlastne je to prevzatá pieseň z ruskej a možno až z rómskej romantickej piesne Dorogoi dlinnoju (Dlhá cesta), ktorú zložil ruský skladateľ Boris Ivanovič Fomin. Interpretačne ju najviac preslávil ruský spevák Alexander Vertinský, zomrelý v roku môjho narodenia. Dokonca ju má v repertoári aj ruský armádny súbor Alexandrovcov.

Verzia, ktorú spieva Sandie, sa mi však páči najviac. Pri jej počúvaní „zázrak“ sa stane. Únava pominie a smutno v duši sa stratí. Pri slovách: „To boli časy, kamarát, mysleli sme si, že nikdy neskončia... pretože sme boli mladí a istí svojou budúcnosťou,“ rád sa v duchu vraciam do svojej mladosti, ktorú som vnímal takmer rovnako. Pamätám si, koľko úsilia som vynaložil na to, aby som zohnal jej platňu. Bol som už na teológii, keď sa mi to podarilo. A keď mi istý spolužiak, poznajúc moju vášeň pre jej piesne, pohoršlivo povedal, že som ňou posadnutý, platňu som pred ním dolámal, aby som mu dokázal, že sa mýli. Neskôr som to ľutoval. Nebol som posadnutý, ale nadchnutý. Zbytočne som prišiel o mne milú platňu, ale ešteže je tu dnes YouTube. Evanjelium nám v dnešnom nedeľnom čítaní predstavuje Krista, ktorý má moc nad nečistými duchmi. „Ježiš mu prísne rozkázal: ´Mlč a vyjdi z neho!´ Nečistý duch ním zalomcoval a s veľkým krikom z neho vyšiel“ (Mk 1, 21-28).

Uzdravenie posadnutého v kafarnaumskej synagóge zachytil aj evanjelista sv. Lukáš, ktorého takáto udalosť, ako lekára, výsostne zaujímala (Lk 4, 31-37).

V dnešnú nedeľu odtrhávame posledný deň januárového mesiaca. Keby nebola nedeľa, tak slávime liturgickú spomienku na apoštola mládeže a duchovného otca detí turínskych ulíc, sv. Jána Bosca, zakladateľa saleziánov. Málokto bol tak „posadnutý“ láskou i záujmom k opustenej a k nevzdelanej mládeži, ako práve on. Jeho „posadnutosť“ k sociálne i rodinne zanedbaným chlapcom, tvorila zmysel jeho kňazstva a celého života. Apoštol Turína si nevedel lásku k Bohu predstaviť iným spôsobom ako láskou k tým, ktorým sa nikto nevenoval a o ktorých ani nikto nemal záujem. Jeho oratórium pre opustených chlapcov bolo ich druhým domovom, školou, ihriskom, remeselnou dielňou i kostolom. Bosco im bol otcom, mamou, učiteľom, kňazom a hlavne priateľom. Jeho láska k Bohu a vrúcny vzťah k Panne Márii mala kontúry lásky k opustenej mládeži. Svojim štýlom výrazne ovplyvnil celé generácie duchovných a vychovávateľov, ktorí podľa jeho vzoru vštepovali mládeži hodnotné myšlienky. Bolo to prostredníctvom hry, hudby, piesne a modlitby. Tiež patrím ku generácii, ktorá vyrastala na saleziánskych modeloch apoštolátu. V socialistických školách nám do hláv tlačili ruského pedagóga Makarenka, ale málokto si v dobe našej mladosti nespieval: „Z neba kde Boh býva sa don Bosco díva, na teba a Boží ľud.“ Za všetky nádherné piesne, ktoré majú dušu a „boskovho“ ducha, uvediem aspoň jednu:

 
Moju vášeň ku krásnym piesňam Sandie Shaw, spolužiak na teológii nazval posadnutosťou. Azda často pozerával Viscontiho film Posadnutosť alebo čítal Aragonovu poému Posadnutý Elsou. Keď nad tým v živote občas rozmýšľam, vždy si želám len jedno jediné. Aby som bol zdravo „posadnutý“ pre kňazské poslanie, konanie dobra, ochotnú pomoc iným, duchovnú prácu s ľuďmi a starosť o nesmrteľné duše i svoju spásu.

Milí priatelia, pod ťarchou udalostí, ktoré prežívame si azda nič viac neprajeme, ako to, aby Ježiš, ktorý uzdravil chorého, rozkázal pandémii: „Mlč a utíchni!“ Najskôr je dôležité, aby sme v sebe umlčali zlé myšlienky, vášne, rozbroje i nedorozumenia. Tak sa môžeme stať nástrojmi duchovného ozdravenia sveta. Český básnik Otokar Březina nádherne hovorí: „Celý svet okolo nás po tisícročia svojou krásou nám dáva znamenie o svete zjednotenia a pokoja, po ktorom túžia srdcia... Kto stavia na hmote, sklame sa. Všetko musíme preniknúť duchom.“ Chesterton dodáva: „Každá ľudská bytosť by mala vždy klásť duchovno na prvé miesto.“ Je to aktuálna požiadavka našej zmätenej doby.

Kňaz: Štefan Kováč Adamov

zamyslenie word dokument